Ako spájať rozhádané obce, keď nedokážeme spájať rozhádané politické strany?

Spájanie predsa evokuje proces centralizácie?! Realita je ale presne opačná. Príliš malé obce nemajú silu presadiť si svoj záujem voči všemocnému štátu. Decentralizácia neznamená rozdrobenosť.

V mojom minulom príspevku som písal o reforme regiónov. Za posledných 5 rokov, počas ktorých sa tejto téme venujem, sa mnoho ľudí domnievalo, že presun kompetencí a financií zo štátnej úrovni na samosprávu je v opozícií voči pragmatickému spájaniu obcí. Spájanie predsa evokuje proces centralizácie.

Realita je ale presne opačná. Príliš malé obce nemajú silu presadiť si svoj záujem voči všemocnému štátu. Decentralizácia neznamená rozdrobenosť. 

Ak chcete presunúť kompetencie a financie na samosprávu, tak musíte vytvoriť dostatočne veľkú ekonomickú a geografickú oblasť s lokálnymi záujmami (obec), aby tieto kompetencie vedela spravovať.

Taká je ekonomická teória. Ako to už býva, v praxi je to zložitejšie. Aká veľká je “dostatočne veľká obec”? Je pre spájanie nutná reforma kompetencií a financovania? Ako vôbec takúto reformu urobiť v kontexte historických konfliktov medzi obcami?

Alexis de Tocqueville bol mimoriadne nadaný francúzsky historik, ktorý skúmal mladé republiky, ktoré vznikli v 18. a 19. storočí. Vrele vám jeho knihy odporúčam. Tvrdil, že: “Obec je jediné združenie, ktoré natoľko zodpovedá prírodnému usporiadaniu, že všade kde sa ľudia spájajú, vzniká samé od seba. Obecné usporiadanie existuje u všetkých národov, či už sú ich zvyky a zákony akékoľvek. Kráľovstvá a republiky vytvára človek, obec, ako sa zdá, pochádza priamo z rúk Božích.” 

Ak má Alexis de Tocqueville pravdu, Slovensko bolo obcami mimoriadne obdarované. Miest a obcí máme 2890 a to som ešte zhovievavý a nezapočítal som mestské časti Bratislavy a Košíc. Podobný pomer počtu obcí k počtu obyvateľov má v Európe už len Česká republika a niektoré regióny Francúzska. 92% všetkých obcí na Slovensku má menej ako 3000 obyvateľov, 39% menej ako 500 obyvateľov a 19% menej ako 250 obyvateľov. Pre predstavu, Inštitút finančnej politiky vypočítal, že 56% rozpočtu obcí do 250 obyvateľov pohltí chod obecného úradu.

To pôsobí ako vynikajúca téma na konsolidáciu. Nie je to ale také jednoduché, ako to na prvý pohľad vyzerá. Pri dnešných deficitoch a náraste daní je ušetrená položka za spojenie obcí pod 250 obyvateľov relatívne malá. Ako ekonómovi mi viac vadí pomer výdavkov na chod úradu. Nemá to takmer nič spoločné s počtom poslancov v zastupiteľstve. Odmeny za účasť v obecnom zastupiteľstve sú malé, ľudia to robia z veľkej časti ako dobrovoľnú činnosť. Vadí mi skôr to, že obce, ktoré vynakladajú viac ako polovicu rozpočtu na prevádzku, nemajú financie na rozvoj, investície, či spolufinancovanie eurofondových projektov. To je skutočný problém slovenských vidieckych regiónov. Obce, ktoré nemajú peniaze na rozvoj, nemôžu prevziať ďalšie kompetencie. Naša pomyselná technokratická reforma, ktorú ste možno v tomto článku čakali, sa zasekla. Našťastie nie som technokrat. Žiadne kreslenie obcí na mapu Slovenska od zeleného stolu a nedobrovoľné spájanie odo mňa nečakajte. 

Poďme sa vydať ťažšou, kľukatou, ale pre mňa poctivejšou cestou. Urobme spoločne krok vzad, ako historik Alexis de Tocqueville a vnesme do návrhu reformy trochu historického nadhľadu.

Ja pochádzam z juhu stredného Slovenska. Narodil som sa na Gemeri, vyrastal som v Malohonte a žijem v Novohrade. Na juhu stredného Slovenska je podiel obcí s menej ako 1000 obyvateľmi okolo 88%, v závislosti od okresu. Spolu s východom Prešovského kraja je to najväčšia koncentrácia takto malých obcí na Slovensku. Ak vymyslíme model na spoluprácu obcí v tomto regióne, tak je pravdepodobné, že bude fungovať pre celú krajinu. História a kultúra tohto kraja je totiž zložitá.

Mnohé z obcí v tomto regióne majú stáročnú históriu. Ak by som vás ňou chcel previesť, tak by to vydalo na ďalší článok. Preto iba krátka ochutnávka. V roku 1451 sa odohrala bitka pri Lučenci, čo bol stret bývalých husitov (bratríkov) s uhorským vojskom. Českí bratríci tu rozpustili vojsko a je na skúmaní historikov či boli práve vtedy založené obce ako Praha, Uhorské, Hradište, alebo Gregorova Vieska. V roku 1554 Fiľakovský hrad obsadili Turci. Po 40 ročnej okupácií vo Fiľakove dobrovoľne ostalo 300 tureckých obyvateľov a z mesta sa stalo najvýznamnejšia obec v Novohrade. Na prelome 16. a 17. storočia sa v Novohrade prejavili následky reformácie. Najprv v roku 1590 prevzali jediný rímskokatolícky kostol v meste evanjelici a v roku 1608 kalvíni. Väčšina obyvateľov mesta sa prihlásila ku kalvinizmu. V roku 1682 bolo počas kuruckých povstaní Fiľakovo zrovnané so zemou turecko-kuruckou armádou. Po páde fiľakovského hradu sa do Lučenca začali presúvať významné protestantské rodiny a remeselníci.

Mohol by som pokračovať protireformáciou, vypálením Lučenca ruskou armádou, významným podielom židovského a rómskeho obyvateľstva, vyspelým priemyslom v 19. storočí, či posúvaním hranice s Maďarskom po vzniku Československa… . Dôležité je však to, že aj keď sa obyvatelia miešali, menili náboženské presvedčenia, či sa prekresľovali hranice na mapách, obce vždy ostávali na svojich miestach. Asi mal Alexis de Tocqueville skutočne pravdu a obce pochádzajú skutočne z rúk Božích. Akoby im bolo jedno do akého štátneho útvaru patria a nezaujímali sa o panské huncúctva v centrálnej vláde.

Obce a mestá po tejto búrlivej histórií ostali veľmi heterogénne. Mestá ako Lučenec a Rimavská sobota majú rôznorodú zmes obyvateľov s rôznymi národnosťami a s rôznym náboženským presvedčením. U malých obcí je to inak. Keď prechádzate juhom stredného Slovenska na bicykli, tak na prvý pohľad medzi obcami nevidíte rozdiel. Mimochodom veľmi odporúčam cyklotrasu Poltár-Rimavská Sobota po zrušenej železnici, ktorá vedie aj cez ožďanský tunel. Keď sa ale pozriete bližšie a porozprávate sa s obyvateľmi tohto kraja, zistíte, že susediace dediny sú nezriedka veľmi rozdielne. Niekde je drvivá prevaha katolíkov, niekde evanjelikov, niekde maďarov, niekde rómov a niekde maďari ani rómovia vôbec nie sú. Pritom tieto obce môžu spolu bezprostredne susediť, priam sa dotýkať.

Počas totality v minulom storočí, komunisti nebrali ohľad na lokálne špecifiká. Zriadili strediskové obce a ostatné samosprávy sa museli prispôsobiť. Netvrdím, že cieľ nebol pragmatický, ale prostriedky k jeho dosiahnutiu neboli správne. Mnohokrát to skončilo zabrzdením rozvoja obcí, ktoré centrálny plánovač nevybral ako strediskové. Keď sa tieto obce osamostatnili, tak sa častokrát situácia zlepšila. Ja som v jednej z týchto dedín vyrastal. V čase zriaďovania strediskových obcí mala táto dedina viac obyvateľov ako vybraná stredisková obec. Akurát v nej nežili správni komunisti, ktorí by si to vylobovali. Historicky sa v mojej rodnej dedinke nechcelo ľuďom vstupovať do jednotného roľníckeho družstva a bol v nej jeden z najväčších kostolov v celom regióne. To nie sú pre totalitného centrálneho plánovača dobré ukazovatele.

Skončilo to presunutím kina a ďalších inštitúcií z mojej dedinky do strediskovej obce. A to sa v regiónoch nezabúda. Vznikla rivalita medzi obcami, ktorá trvá až do teraz. Možno sa vám to zdá smiešne, ale práve takéto konflikty medzi obcami budú brzdou akéhokoľvek spájania. Špeciálne, spájania v demokratickom zriadení. V totalite to ide ľahšie, akurát urobíte viac škody ako osohu. Stáročnú históriu proste neoklamete. Je zapísaná hlboko do lokálnej mentality.

Reformy regiónov sú ťažké. Technokrati, ktorí vám to predstavujú jednoducho, vás chcú buď oklamať (politici), alebo nie sú ochotní zobrať do úvahy historické a kultúrne dedičstvo regiónov. S nadsázkou môžeme povedať, že reforma regiónov ukončila kariéru aj Charlesovi de Gaulle, ktorého nikto nemohol nazvať politickým amatérom. Čo potom zmôžu naši politici? Ako takúto reformu urobiť?

Som presvedčený, že v demokraciách funguje princíp dopytu a ponuky. Pekne sa to ilustruje na príklade politických strán. Politické strany sú mocenské štruktúry, ktoré by Alexis de Tocqueville určite nenazval, že pochádzajú z rúk Božích.

Často sa na Slovensku sťažujeme, že nedochádza k spájaniu tej ktorej časti politického spektra. Sám som o tom napísal niekoľko článkov. Z iných demokratických krajín však vieme, že ak sa zmení dopyt po politických stranách, tak sa radi pospájajú. Klasik by povedal: ”Radšej nebyť predsedom strany, ako nebyť v politike vôbec.” Čo je ale ten dopyt po politických stranách? No to je volebný systém. Čím viac obvodov pridáte, tým moc zkoncentrujete do menšieho počtu politických strán.

Podobný princíp sa dá aplikovať aj na malé obce. Akurát to má háčik. Prečo sa obce dobrovoľne nespájajú už dnes, keď nemajú peniaze a majú na spájanie všetky nástroje? Je to preto, že sa táto informácia nedostáva k ich voličom. Systém spätnej väzby je narušený. Spájanie je vždy nepríjemné, preto nie je témou televíznych novín. 

Som presvedčený, že spájanie obcí sa nedá urobiť bez zmeny kompetencií. Vo Fínsku to robili spôsobom, že keď obec nazbierala 40 000 obyvateľov, tak mohla rozhodovať o určitom balíku kompetencií a keď nazbierala 70 000 obyvateľov, tak dostala ďalší balík kompetencií. Spájanie prebehlo dobrovoľne.

Predstavte si, že jedna z týchto kompetencií by bola určovanie výšky daní z príjmu fyzických osôb, z ktorej sa obce financujú. Ak chcete mať ako občan túto daň nižšiu, tak vás zrazu téma spájania obcí začne zaujímať. Ak sa vaša obec nespojí, tak máte plošnú celoštátnu sadzbu dane. Ak sa spojí, tak sa politický boj na úrovni obce zrazu premení na súboj kandidátov, ktorí ponúkajú najlepšie služby za čo najnižšiu cenu (dane). Myslím, že by sa téma spájania obcí stala jednou z hlavných tém televíznych novín.

Ak sa vaša katolícka obec nechce spojiť so susednou evanjelickou obcou, tak sa jednoducho nespojíte. Ale následky toho, že vaša obec nedostane kompetencie, ktoré by boli pre jej obyvateľov výhodné si budete znášať sami. Vo Fínsku táto reforma tiež neprebehla zo dňa na deň. Trvalo to dosť dlho a chcelo to zhodu naprieč politickým spektrom. Dnes má Fínsko s 5,6 miliónmi obyvateľov 309 obcí, ktoré rozhodujú o množstve kompetencií o ktorých predtým rozhodoval štát. Tieto kompetencie sú bližšie ľuďom a služby verejnej správy viac zodpovedajú lokálnym potrebám.

Práve pre nutnosť zmeny kompetencií a financií som v mojom minulom príspevku navrhol zriadenie parlamentnej komisie, ktorá by s takýmto návrhom mohla prísť.

Dobre nastavená reforma zmeny kompetencií a financií vlastne nevedie k spájaniu obcí v pravom slova zmysle. Vedie skôr ku spolupráci. Záleží od lokálnych politikov ako túto spoluprácu nastavia. Ak je spolupráca dobrovoľná, tak zachováme kultúrnu identitu obcí a poučíme sa z totalitného prístupu v minulom storočí. Spolupracujeme len na úrovni riadenia kompetencií. Ak sa obec s 250 obyvateľmi po reforme nespojí (nespolupracuje), tak by nemala mať tie isté kompetencie ako obec so 40 000 obyvateľmi. To je vlastne aj jadrom dnešného problému, keď sa páni v Bratislave rozhodli, čo všetko majú obce na Slovensku robiť a lokálni politici do toho nemajú čo hovoriť. Potom sa páni v Bratislave čudujú, že to stojí veľa peňazí. Väčšina nákladov pritom vzniká zo zlých rozhodnutí huncútov na centrálnej úrovni.

Lokálnych politikov by som pri tomto procese nepodceňoval. Dnes v malých obciach len kúria a svietia. Ak im dáme viac kompetencií, tak do lokálnej politiky pritiahneme šikovných ľudí, ktorí by do špinavej celoštátnej politiky nikdy nevstúpili a do dedinskej politiky bez kompetencií už vôbec. Možno sa nám nakoniec podarí prekresliť celé politické spektrum na Slovensku.

Začnime ale tou komisiou. Ak sa politické strany nevedia konštruktívne rozprávať a nedokážu sa zhodnúť na reforme regiónov, tak od nás v regiónoch nemôžu chcieť aby sme sa spájali a šetrili náklady, ktoré vznikli zlými rozhodnutiami na centrálnej úrovni.

Ak vás táto téma zaujíma a chcete sledovať ako sa robí lobing, ako sa na tému pozerajú relevantní aktéri, či ako to funguje v iných krajinách, môžete sa prihlásiť na odber môjho newslettera: www.danielkojnok.substack.com alebo sledovať Youtubový kanál Výkrik z regiónov.