Súvisí vek dožitia s indexom decentralizácie?

Nechceme na Slovensku podporiť prirodzené komunity aby viac ľudí mohlo žiť ako môj dedko?

Môj dedko sa dožil 93 rokov. V plnom zdraví a kondícií zomrel na starobu. Namiesto liekov bral vitamíny. Keď sme chodili na hríby, tak som za ním v chôdzi nestíhal. Čo stálo za týmto obrovským úspechom? O genetika a šťastí písať nechcem. Mám ambíciu sa na to pozrieť z ekonomického pohľadu.

Dovolím si tvrdiť, že za to mohol pohyb, strava, prirodzená komunita navôkol a jeho výnimočná povaha. Všetky štyri veci boli v jeho priamom kompetenčnom dosahu. Znamená to, že mohol tieto veci autonómne ovplyvniť.

Úroveň kompetenčného dosahu môžeme ekonomickým žargónom preložiť ako úroveň decentralizácie. Ak sú kompetencie na nižšej úrovni, tak ich môžem ľahšie ovplyvniť. Nie nadarmo je úroveň decentralizácie krajín korelovaná s indexom šťastia. A index šťastia korelovaný s vekom dožitia.

Možno si teraz klepete na čelo. Čo tým chcem povedať? Určite nevydávam koreláciu za kauzalitu. A už vôbec netvrdím, že Slovensko je decentralizované a preto sa Slováci dožívajú dlhého veku. Mimochodom ani v jednom z tých troch indexov, v rámci západných krajín, Slovensko nevychádza až tak dobre. V prvom sme veľmi zlí, v druhom nie až tak zlí a v treťom iba zlí.

Chcem tým povedať, že v prípade môjho dedka nachádzam koreláciu na mikro úrovni, ktorá by sa jedného dňa mohla aplikovať na celé Slovensko. 

Pohyb a strava spolu súvisia. Dedko si mnoho zo svojho jedálnička dokázal vypestovať. Pritom mal pravidelný pohyb. V záhrade dokázal byť aj 10 hodín denne.

O prirodzených komunitách som v Hospodárskych novinách už písal. Sú dušou Slovenska, ktorá nám žalostne chýba a jej absenciu vidíme všade vôkol nás. Posledné zvyšky prežívajú v dedinkách na konci sveta. V jednej tejto dedinke žil môj dedko. V takýchto obciach nie len farár, ale aj starosta pozná všetky svoje “ovečky” a obaja sa postarajú, aby, keď nadíde tá chvíľa, dôstojne odišli na druhý svet. V takýchto obciach si susedia hneď všimnú, že teta Anička už dva dni nebola v obchode a prídu sa jej spýtať či niečo nepotrebuje, alebo nie je chorá. V takýchto komunitách fungujú prirodzené procesy.

Dedkova povaha bola najpokojnejšia akú som poznal. Zaujímal sa o všetko čo dokázal ovplyvniť. Svoju vieru v Boha, rodinu, záhradu, obecný záhradkársky zväz, knihy, ktoré čítal a o mnoho ďalšieho. Veľká politika ho nestresovala, lebo nebola v jeho kompetencií. Nikdy nikoho neohováral, ani nesúdil. Naopak, každému vždy rád pomohol a nič za to nečakal naspäť.

Nechceme sa v týchto indexoch posunúť vyššie? Nechceme na Slovensku podporiť prirodzené komunity aby viac ľudí mohlo žiť ako môj dedko?

Odporuč tento článok/newsletter priateľom a získaj zaujímavé výhody: